Pedagóg Rudolf Goga: Deti zmenil počítač a doba, v ktorej žijeme

Čo Vás priviedlo do Topoľčian ako pedagóga?

Bol som najskôr vojak z povolania, pracoval som vo vojenskom orchestri v Trenčíne. Z dôvodu reorganizácie armády, časť ľudí, medzi nimi aj mňa, prevelili do Topoľčian. Popri práci v orchestri som v roku 1996 začal učiť na Súkromnom konzervatóriu Dezidera Kardoša hru na klarinete a saxofóne. Po odchode z vojenského orchestra som v roku 2002 začal pracovať ako pedagóg na Základnej umeleckej škole Ladislava Mokrého v Topoľčanoch, kde učím dodnes.

Koľko rokov už teda aktívne učíte?

Aktívne som začal učiť už v roku 1982 ešte ako študent bratislavského konzervatória. V roku 1990 som zastával funkciu riaditeľa Základnej umeleckej školy v Bošanoch. Avšak po roku „riaditeľovania“ som odišiel zo školských služieb do vojenského orchestra v Trenčíne, ako hráč na klarinete. No a odtiaľ, ako som už spomenul, ma prevelili do novo založeného vojenského orchestra v Topoľčanoch.

Neľutujete, že ste neostali učiť a žiť v Bratislave?

Nie, prečo by som ľutoval. Pochádzam z tohto kraja, mám tu veľa priateľov, prácu, som spokojný. Dôležité je pozerať sa dopredu a neotáčať sa do minulosti.

Počas svojej pedagogickej praxe ste zažili aj nejaké zaujímavé momenty, na ktoré nezabudnete?

Zažil som za tie roky viacero vtipných príhod. Nezabudnem na 6-ročného chlapca, ktorý mi na vyučovaní tykal. Keď som si ho zavolal k sebe, sadol si mi rovno na koleno s otázkou: „Čo si chcel ujo?“ Nakoniec som mu dal cukrík. Milé prekvapenie ma čakalo na druhý deň, keď prišiel na hodinu s otázkou: „Ujo, aj dnes mi dáš cukrík?“. Spomínam si tiež na jeden moment, keď som vyučoval skupinu detičiek v materskej škole v čase, kedy majú deti spinkať. Keď som prišiel do miestnosti, do toho veľkého ticha sa z jednej postieľky ozvalo: „ Aha, aký tučný ujo!“.

Čo je na tejto práci najviac náročné?

Nie je problém pracovať s talentovanými žiakmi. Náročné je zachovať rozvahu pri vyučovaní menej talentovaného alebo lenivého žiaka a dokázať z neho aj niečo vykresať.

Vie Vás aj niečo nahnevať v rámci vyučovacej hodiny?

Čo ma vie najviac nahnevať v rámci vyučovacej hodiny? Ak ma niekto vyrušuje s nezmyslenými dotazníkmi a rôznymi štatistickými tabuľkami, ktoré niekto „tam hore“ neustále vymýšľa len preto, aby dokazoval svetu, aký je potrebný.

Aký je váš názor na deti, mládež dnešnej doby? Zmenili sa deti podľa Vás?

Deti sa zmenili. Zmenil ich počítač a doba, ktorú žijeme. Majú stále menej času na záľuby, na športové aktivity, ale aj na oddych. Spomínam si na žiaka, ktorý sa prihlásil do mojej triedy na saxofón. Bol nadupaný vedomosťami o saxofóne, všetko vedel, kedy vznikol saxofón, kto ho vynašiel, ovládal všetky hmaty, celú stavbu nástroja. Ale len v teoretickej rovine. Cvičiť však nechcel.

Aký pohľad máte ako učiteľ s dlhoročnou praxou na stav školstva na Slovensku?

V školstve, nielen v tom hudobnom, sa vždy menia iba normy, papiere a ľudia vo funkciách. Stále sa niekto pokúša vytvoriť niečo nové, progresívne. V skutočnosti však všetko stojí a padá na tom, či učiteľ dokáže nejakým spôsobom ovplyvniť žiaka, aby denne cvičil na hudobnom nástroji. Žiadny iný spôsob ešte nikto nevymyslel. Všetky ostatné administratívne veci sú preto nedôležité. V konečnom dôsledku sú učitelia demotivovaní nízkymi platmi, veľkým množstvom povinností, ktoré ja vidím niektoré ako zbytočné a nakoniec aj zhoršené medziľudské vzťahy sú dieťaťom dnešnej doby.

Čo tým myslíte?

Zdravý stav by bol, keby sme učili iba talentovaných žiakov, no keďže sa prijímajú takmer všetky deti, ktoré sa prihlásia, vznikajú problémy. A toto sa deje vo všetkých stupňoch školstva, či už na stredných alebo vysokých školách.

Ako relaxujete vo svojom voľnom čase?

Spím, pretože mám voľný čas len večer. Ak sa predsa objaví chvíľa voľna, chodím na prechádzky s naším psom.

Foto: Rudolf Goga