Topoľčiansky pedagóg Jozef Krajčo: Sú aj študenti, ktorých zaujmete iba keď spadnete zo stoličky

Jozef Krajčo je v meste známy nielen ako učiteľ fyziky a informatiky na Gymnáziu sv. Vincenta de Paul. Obľubu si tiež získal svojím nadšením pre fotografiu a video, ktoré šíri aj na mladých. My sme sa s ním porozprávali o jeho začiatkoch, názoroch na školstvo či na samotných topoľčianskych študentov.

Čo vás priviedlo ku štúdiu pedagogiky?

Bolo to šťastie na učiteľov. Hlavne šťastie na dobrých učiteľov, ktorí mi svojím prístupom veľmi imponovali a svojím vystupovaním ukázali cestu. Je ich viacej, ale definitívne smerovanie určili pán Vajdák, učiteľ fyziky na ZŠ a učiteľ toho istého predmetu na gymnáziu v Topoľčanoch Igor Trepáč. Dvaja učitelia fyziky u mňa rezonovali počas školských časoch a môžete hádať čo som nakoniec vyštudoval ja (smiech).

K štúdiu pedagogiky ma priviedli nielen dobrí učitelia, ale skoro paradoxne aj tí na druhej strane tábora. Pamätám si učiteľku z piatej triedy na ZŠ, ktorá mala na prstoch prstene s obrovskými kameňmi. Ak sme niečo vyviedli, obrátila ich do dlane a tak sme dostali nejedno zaucho. Boj to pre mňa jasný ukazovateľ, aký učiteľ nesmie byť. Našťastie tieto časy socializmu sú už preč.

Ako si spomínate na svoje začiatky?

Tak tu hneď musím spomenúť druhý paradox. Na Univerzitu Mateja Bela som nastupoval s úmyslom stať sa učiteľom. Moji spolužiaci, keďže sme mali druhú aprobáciu informatiku, zase chceli ísť pracovať do firiem ako programátori. Po skončení školy sa to ale úplne obrátilo naopak. Ja som pracoval ako programátor a spolužiaci všetci učili. Po pár rokoch som skonštatoval, že ma to príliš nenaplňuje a tak som dal výpoveď a zobral som na rok prácu na ZŠ Škultétyho.

Prečo len na rok? Koľko rokov už učíte?

Bol to len záskok za chýbajúceho učiteľa. A prvý krát som začal učiť myslím v roku 2002. Momentálne vyučujem na Gymnáziu sv. Vincenta de Paul informatiku a fyziku.

Takže ak dobre rátam bude niečo cez 12 rokov.

Veru áno, bude to už 12 rokov. Ide to hrozne „pomaly“ (smiech).

Nelákalo vás vrátiť sa do sveta IT, keď ste zistili aké sú platy učiteľov?

Nie, to určite nie. Chýbal by mi kontakt s deťmi, byť zavretý celý deň v jednej miestnosti pri počítači, to nie je nič pre mňa.

Čo by ste robili, ak by ste neučili?

Ak by som si mohol vybrať, tak by som sa určite venoval fotografii. Fotografiu som si zamiloval od narodenia mojej dcérky. Venujem sa hlavne portrétnej fotografii. Moje práce možno vidieť na www.2kstudio.sk Donedávna som u nás na gymnáziu viedol fotografický krúžok. Jedným z veľkých úspechov bol vznik videa Happy, ktoré sme spolu s deťmi natáčali v našom meste s pomocou obyčajných ľudí. Video malo nakoniec celkom pekný úspech, i keď nebolo dokončené, čo ma mrzí.

(pozn. red.: o vzniku Happy videa sa dozviete viac v článku: Skvelý nápad našich študentov: Aj Topoľčany sú HAPPY!)

Práca učiteľa je náročná, ale určite krásna. Čo je na nej najviac náročné a čo najviac pekné?

Najnáročnejšie je spracovanie SMS o príchode výplaty (smiech). A čo sa mi najviac páči? Je toho viac. Napríklad neskutočná variabilita ľudských osobností s ktorými sa človek stretáva. Každý študent reaguje na podnet inak a to ma fascinuje sledovať. Keďže učím na strednej škole, rád ešte pozorujem ako v priebehu štúdia miznú detské motívy z peračníkov a oblečenia. Je to známka toho, že opúšťajú obdobie detstva a stávajú sa dospelými.

Čo Vás vie najviac nahnevať v rámci vyučovacej hodiny?

Pred nedávnom som nad týmto rozmýšľal. Kedysi ma nedokázalo cez hodinu nič rozhodiť, ale čím pribúdajú školské roky, tak sa stávam menej odolnejší (smiech). Konkrétne asi najviac ma dokáže dostať do bodu varu aktívny nezáujem. Myslím klasické rozprávanie so susedom o víkendovej diskotéke. Chápem, že nie vždy a každého učivo zaujme, ale aspoň keby sa nerušilo.

Aký pohľad máte ako učiteľ na stav školstva na Slovensku?

Ja som optimista. Verím, že všetko smeruje k lepšiemu. Chápem, že aj úradník na ministerstve musí vykázať činnosť. Napríklad aj tým, že sa nebudú používať arabské číslice na označovanie tried, ale rímske. Čím viacej bude pribúdať podobných systematických zmien, tým lepšie pre všetkých zainteresovaných.

Aký je váš názor na deti dnešnej doby? Naozaj je pravda, že ich už dnes len máločím zaujmete?

Nemyslím, že je v globále nejaký zásadný rozdiel medzi študentmi kedysi a teraz. Sú dobrí študenti, ktorých naozaj veci zaujímajú, a ešte aj cez prestávku by v učiteľskom kabinete rozoberali učivo. No sú aj študenti, ktorých zaujmete iba keď spadnete zo stoličky. Väčšina sa však pohybuje niekde v strede. Našťastie..

Ako relaxujete vo svojom voľnom čase?

Je to spomínaná fotografia. V hlave si pripravím nejakú scénu a tu potom skúšam zrealizovať. Takáto činnosť mi neskutočne pomáha filtrovať pracovný stres. Proces plánovania, prípravy až ku samotnej realizácii je pre mňa skutočný relax. Rád aj behám s dcérkou, pri väčších kopcoch za dcérkou (smiech) po vysokohorských chodníčkoch.

Čo by ste chceli odkázať mladým, ktorí sa rozhodnú študovať za pedagóga?

Byť učiteľom musí človek naozaj cítiť ako povolanie, inak je to celé zlé. Na vysokej škole musíte vydržať a ten pocit sa určite dostaví… a možno ani nie (smiech).

Foto: Jozef Krajčo